Ruch mesta sa nám vzdiaľuje. Objavujú sa kopce a my sa naprieč zákrutám ocitáme v údolí s čím ďalej krajším výhľadom na hory. Zastavujem, otváram kufor, vyberám foťák a fotím, čo to dá. Vzduch je ďaleko čistejší a moje nadšenie z nadchádzajúceho výstupu sa stupňuje. Do Imlilu je to už len kúsok, tak sa nezdržujme. V spätnom zrkadle mi kýve chlap so ženou, ktorých sme pred chvíľou minuli. Kufor!!! Zabudol som zavrieť kufor. Našťastie sme nič nepotratili a do našej lodge prichádzame so všetkým, čo nám treba.
Ako zvyčajne, predtým než sa ubytujeme a hodíme veci na izbu, náš domáci pozýva na tradičný marocký uvítací čaj. Po chvíli už chlapík prichádza s čajníkom, úzkymi vysokými pohármi a čaj nalieva akoby šlo o malé predstavenie. Z výšky, aby sa čaj trochu ochladil a vznikla pekná pena.
Už z Imlilu je vidieť cieľ našej cesty – najvyššiu horu severnej Afriky a Atlasu vôbec – 4167 metrov vysoký zasnežený Jebel Toubkal.
Deň 1: Cesta k Refugee Mouflons
S Mohamedom, našich sprievodcom, sa stretávame ďalší deň o 11tej hodine pred kaviarňou v centre Imlilu. Už na prvý pohľad pôsobí veľmi milým dojmom. Postarší pán nižšieho vzrastu s modrou mikinou s nápisom „Toubkal guide“, starými teniskami, hustým fúzom, šatkou umotanou na hlave a stareckou palicou. Už predtým sme sa na WhatsAppe dohodli na 80 eurách za výstup pre 5 osôb. Nakoniec sme mu dali 100, pretože bol skvelý a staral sa o nás ako o svoje deti.
Po vražde dvoch severaniek je povinné mať sprievodcu pri pohybe v národnom parku Toubkal. Policajti sa o dodržiavanie tohto nariadenia starajú na niekoľkých kontrolných bodoch.
Po zoznámení si ideme do neďalekého obchodu požičiať potrebnú výstroj. Mačky, cepín a pre istotu, ak by bola na chate fakt zima, aj spacák. Nakoniec sme dostali dosť hrubé deky, tak som spacák nepoužil.
Výstup z mesta začíname strmým kopcom vedúcim na asfaltovú cestu nad dedinou. Po chvíli prichádzame k prvej kontrole. Pokračujeme stredom údolia až sa cesta postupne dvíha a traverzuje. Míňame niekoľko „občerstvovacích“ stanov, Mohamed nám rozpráva o vražde severaniek a ukazuje kde približne stanovali. Prvú väčšiu zastávku máme v dedinke
Sidi Chamharouch. Dávame si čerstvý pomarančový džús a Mohamed nesie sardinky s chlebom na posilnenie. Slnko praží, sneh je zatiaľ vidieť len vo výšších polohách. Zasnežený vrchol sa na nás zhora usmieva. Verím, že sa na nás teší minimálne tak, ako my na neho. Mohamed odkladá svoju palicu, vymieňa staré tenisky za poriadne trekové boty a pokračujeme.
Za dedinou sa cesta prudko dvíha a prechádza v nekonečný stúpajúci traverz až sa dostaneme do záverečného mierneho stúpania k chate. Prevýšenie okolo 1600 metrov sme pohodovým tempom dali za približne 5 a pol hodiny. Určite si nezabudnite vziať opaľovací krém a dobre sa natrieť. Celú cestu nám svietilo do tváre, takže na konci dňa sme boli červení ako papriky.
Na chate vo výške 3202 m.n.m už Mohamed všetko vybavuje. Hľadá nám vhodnú izbu a usádza nás na čaj a večeru. Podáva sa polievka a tradičný marocký Tajine. V spoločenských miestnostiach vládne turistický ruch. Ľudia sa rozprávajú, hrajú karty alebo sa ohrievajú sedením pri peci. Vonku takmer bezvetrie a teplota niečo málo nad nulou. Obloha je jasná a všetko vyzerá ideálne. My hráme ešte chvíľu karty a potom sa poberáme do chladnej izby trochu sa vyspať pred dlhým a náročným vrcholovým dňom.
Deň 2: Výstup na Toubkal a zostup do Imlilu
V noci mi je trochu zima a nemôžem zaspať. Nie je to kvôli výške. Ako pred každým takým výstupom, som plný očakávaní zo zajtrajška. Veď ten pocit určite poznáte.
Budíček o piatej. Šup dole na raňajky a zbaliť sa, pretože o 5:30 je odchod. Babám je ráno trošku zle a necítia sa dobre. Myslím si, že je to skôr zo stresu z výstupu ako z výškovej choroby. Niektoré neboli v zime ani na Téryho chate, takže výstup rovno na 4167 metrov vysoký kopec je pre nich výzva. Ja som po asi 2 hodinách spánku trochu unavený, ale natešený.
Obúvame mačky a vo svetle čeloviek vyrážame. Vládne bezvetrie a teplota okolo nuly. Mohamed prvý, ja posledný a medzi nami naše 4 turistky. Nad chatou je strmý kopec, ktorý pre bezpečnosť traverzujeme zprava. Terén je úplne super. Sneh je tvrdý a v mačkách sa chodí skoro ako v lete. Asi polovicu cesty ideme v tme, čo je celkom fajn, pretože nevidíme ten dlhý kus cesty pred nami. Baby si medzi sebou prehadzujú krízu a krôčik po krôčiku stúpame. Teplota s nastúpanými výškovými metrami klesá a prsty na nohách si takmer necítim.
Horizont začína ružovieť a my už vidíme sedlo Tizi n‘ Toubkal. Posledné metre a slniečko nás už zahrieva z druhej strany pohoria.
V sedle oddychujeme a užívame si vrcholy osvetlené ranným slnkom. Milujem východy slnka na horách. Dokonalý začiatok dňa. Zo sedla je to na vrchol ani nie hodina. Snehu začína byť pomenej a my už v diaľke vidíme vrcholový trojuholník.
Po 4 hodinách šľapania stojíme okolo 10:00 na streche Atlasu a severnej Afriky!! Na nasledujúcej fotke je môj úsmev asi jediný úprimný a bez slzičiek. Netuším, kto je to dievča v ružovej bunde. Asi sa nám chcela len vtisnúť do vrcholovej fotky.
Na vrchol človek môže, ale dole musí.
Mohamed zase ukazuje svoju pohostinnosť a delí sa s nami o svoje sušienky. Výstup je len polovica úspechu a tak sa po občerstvení a fotení vyberáme dole. Čaká nás nekonečná cesta až dole do Imlilu, kde prichádzame asi až okolo 17tej večer.
Tento deň bol krásny, ale náročný. Sme už neskutočne unavení a každý krok bolí. Mohamed nás veľmi chváli. V ten deň šlo na vrchol približne 40 ľudí a polovica to otočila.
Ľudia si tento výstup zvyknú rozložiť na 3 dni. My sme toľko času nemali. Ako vidíte, dá sa to v pohode zvládnuť aj za 2. Akurát ten zostup až do Imlilu je dlhý. Ja chcem hlavne pochváliť dievčatá, ktoré to aj napriek ťažkostiam dotiahli až na vrchol! Už sa teším na ďalšie dobrodružstvo…
