Vždy premýšľam ako začať článok. Či napísať dôvod prečo som do danej krajiny šiel alebo základné info o krajine. Tento pracovný výlet bol rýchly, vzrušujúci a za 4 dni sme s kamošom Marošom zažili kadečo. Tak čítaj ďalej.
Okolo obed pristávame na letisku Kutaisi, ktoré sa veľkosťou rovná tak tomu košickému. Priamo tam vybavujeme lokálnu SIM kartu, pretože míňať vlastné dáta by nás vyšlo veľmi draho. Cena približne 5 eur za 3 GB dát na 2 týždne.
Rozmeníme peniaze a vonku chvíľu čakáme na naše auto. Ak sa chystáte do Mestie a celkovo do vyššie položených miest, určite berte SUV. Bez neho by sme sa z Mestia pravdepodobne ani nedostali. Ale o tom neskôr. Chlapík zo spoločnosti Naniko nám doniesol krikľavo modrý Hyundai Tucson. Za celé 4 dni sme boli najkrikľavejšie auto na gruzínskych cestách a určite nás nikto neprehliadol.
Mestia
Cieľom prvého dňa bolo dostať sa do centra regiónu Upper Svaneti – mesta Mestia.
Mesto leží vo výške 1500 m.n.m. Mestia je akýmsi svetlom v tme po našej asi 6-hodinovej jazde z Kutaisi. Cesta je kľukatá, prechádza pozdĺž rieky Enguri a mnohokrát sme museli obchádzať popadané kamene na ceste. Niektoré boli takej veľkosti, že sa s nimi nedalo ani pohnúť. Míňate jednu dedinku za druhou a cítite sa ako na ceste na koniec sveta. Ľudia žijú veľmi skromne. Naproti tomu hlavné mesto regiónu Svaneti je dosť rozvinuté, plné reštaurácií a všetkého, čo je nutné k rozvíjaniu cestovného ruchu.
S pribúdajúcou výškou klesala teplota, pribúdal sneh a do zákrut bolo treba vchádzať opatrnejšie.
Niekedy večer sme sa unavení a hladní konečne dostali na náš Roza Guest House na kopci nad mestom. Určite odporúčam. Pri poriadných raňajkách si môžete vychutnávať výhľad na mesto obklopené obrannými vežami.
U Rozy sa informujeme o možnosti turistiky. Ďalší deň by sme chceli navštíviť ľadovec Chalaadi a jazerá Koruldi. Zdelí nám smutnú správu, že k ľadovcu sa síce dostaneme cez sneh, ale ak chceme k jazerám bež lyží, čaká nás brodenie sa metrovým snehom s viac ako kilometrovým prevýšením.
Ľadovec Chalaadi
Po raňajkách si balíme veci a vydávame sa autom až za mesto k mostu, odkiaľ začína trek k ľadovcu. Dá sa začať už z mesta ale prečo ísť zbytočne 8 km pešo smerom k horám, ak nemusíme? Auto zaparkujeme na stavenisku a rýchlo sa strácame v lese.
Orientujeme sa podľa stôp snehu a našich máp. Sem tam sa prepadneme až po kolená do snehu, ale nič, na čo by sme neboli zvyknutí z našich Tatier. Postupne vychádzame z lesa a ďaleko v hmle už vidíme ľadovec. Počasie nám teda nepraje 🙁
Nakoniec sa dostávame na mini kopček, kde to súdiac podľa kopca stopy všetci otočili. Podľa mapy sme stále niekoľko stoviek metrov od ľadovca, a chceme bližšie. Vydávame sa ďalej snehom asi po kolená. Striedame sa vo vyšľapávaní stopy, fotíme, točíme a nadávame, že sme si nevzali žiadnu vodu.
Po ľavej strane už vidíme ľadovec trčiaci zo snehu. Niekde tam asi vyviera rieka do údolia. Vyjdeme ešte asi 300-400 metrov na ľadovec a tu sa naša cesta končí. Nedokážem si predstaviť tú krásu v jasný, slnečný deň.
Ak si niečo fakt užívam, tak je to úplna samota v horách. Žiadny dav turistov, len jemne poletujúci sneh a hmla zahaľujúca Mt. Ushbu. Všade bielo. Jediná vec narúšajúca prírodu sú naše stopy v snehu. Cesta hore nám trvala so všetkým niečo cez 2 hodiny. Delíme sa o jabĺčko a ideme naspäť.
Celý trek nám trval okolo 4 hodín a vedeli sme, že k tým jazerám sa dnes už určite nedostaneme. Večer sme sa šli ešte potúlať mestom. No v momente, keď zrazu začalo husto snežiť, som začal tušiť, že tu cez noc pluhy jazdiť nebudú a cesta do Kutaisi v ďalší deň nebude prechádzka ružovou záhradou.
Cesta do Kutaisi
Ráno, resp. skôr doobedu balíme veci a odchádzame z mesta. Počasie sa značne zlepšilo a my sme si užívali výhľady na zasnežený Kaukaz. To bolo však jediné, čo sme si užívali.
Ako som spomínal, o pluhu ani chýru ani slychu. Cez noc napadalo asi 20-30 centimetrov snehu a autá využívali „vyjazdené“ kolaje. A to bolo pred nami asi 70 km cesty k dedinke Khaisi, kde už po snehu nebola ani stopa.
Využívame princíp: „hlavne nezastavuj a do kopca sa len rozbehni a drž stopu„. Po ceste si vzájomne pomáhame s inými šoférmi. Roztláčame pár zapadnutých áut a čakáme, kým sa kravy odpracú z cesty. Ak sa na užšej ceste stretli dva oproti idúce autá, tak chlapi vystúpili a tlačili môj predok, čo najviac od auta do ďalšej vyjadzenej stopy, aby sme sa nešuchli.
Stretli sme pár odvážlivcov, ktorí neboli na SUV. Všetci z nich stáli na mieste a nedalo sa im pomôcť. Jedno auto malo dokonca odlomený predný nárazník. Náš Tucsoník dostal zabrať a neraz sme sa cítili ako na traktore na poli u nás na dedine.
Zakecaným sa nám podarilo neodbočiť správne, a tak sme si spravili asi 25 km zachádzku, na konci ktorej sme zapadli. Našťastie sa pri nás stretlo asi 6 duchaplných domácich s troma autami a asi po polhodine sme sa vyhrabali z jamy a mohli pokračovať naspäť. 25 sa zdá málo, ale keď idete celý čas rýchlosťou 30 km za hodinu, tak stratíte asi tak 2 hodiny. Ale bolo jasno, teplúčko a obdivovali sme hory okolo nás. Taký ten zimný deň, kedy môžete chodiť kľudne v tričku a mikine po vonku. Pluh sme stretli až niekde v nižších polohách, kde ho nebolo vôbec treba. Po ceste sa zastavujeme pri priehrade Enguri.
Čo sa mi úplne páčilo je štýl jazdy gruzíncov. Všetci sa uhýbajú ku krajnici, aby ste ich mohli pokojne obehnúť. A všetci vedia, že ja obehnem veľmi rád. Dozvedeli sa to aj policajti, keď ma zastavili za obiehanie cez plnú čiaru a vypísali pokutu na 50 gruzínskych lari, čo je niečo pod 20 eur. Pokutu neplatíte priamo policajtom, ale v ktorejkoľvek banke. Už som potom neobiehal radšej nikoho. Večer sme strávili jedením a prechádzaním sa po centre Kutaisi.
Posledný deň sa vyberáme ku kaňonu Okatse. Z parkoviska je to k začiatku kaňonu asi 30-40 minút. Počasie zase nič moc, ale keď sme už tu, tak si to pozrieme. Po chodníčku sme sa dostali až k začiatku, kde nám pánko zahlásil, že kaňon je zavretý, zamknutý a naša prehliadka sa ruší.
Vraciame sa naspäť a jeden chlapík nám odporúča vodopád Kinchkha vzdialený asi 7 kilometrov po ceste. Pekný. Vzhľadom na to, že v týchto mietach už sneh nebol, ale panovala zima, tak to bolo všetko také hnedé a mŕtve. Viem si predstaviť, že v lete musí byť to okolie kaňonu aj vodopádu prekrásne.
Po prehliadke vodopádu ideme na letisko, kde vraciame náš modrý šíp a lúčime sa s Gruzínskom. Tak ahoj zas niekedy…nabudúce v lete a na viac dní.
